Slovensky Slovensky English English

Kontakt: info@templarskykraj.sk

Templársky rád: Život a poslanie

Poslanie rádu

Templársky rád bol prvým spomedzi mnohých rytierskych rádov založených k ochrane kresťanstva, pútnických miest a pútnikov vo Sväte zemi. Plneniu tejto úlohy podriadil všetky svoje vojenské, ekonomické a politické aktivity.

Pritom od deviatich rytierov zakladajúcich v roku 1119 bratstvo nábožných rytierov ochraňujúcich pútnikov do Svätej zeme, prešiel templársky rád impozantnú cestu zveľaďovania svojej veľkosti. V 13. storočí mal zrejme až 7000 rytierov, seržantov, služobných bratov a kňazov, zatiaľčo jeho pridružených členov, vyslúžilcov, úradníkov a poddaných bolo asi štyrikrát viac. Do roku 1300 templári vybudovali sieť najmenej 870 hradov, komend a sídiel v takmer každej kresťanskej krajine Západu. Táto organizácia vytvárala zázemie pre armády sústredené v Palestíne, Sýrii, na Cypre a Iberskom polostrove. Koncom 12. a takmer po celé 13. storočie mal rád pravdepodobne 600 rytierov a 2000 seržantov v aktívnej službe na Východe a od tridsiatych rokov 13. storočia vybudoval mohutnú stredomorskú flotilu. Naviac sa z dôvodu dobre rozvinutej medzinárodnej štruktúry a dostupnosti zdrojov stali z templárov skúsení finančníci, ktorých znalosti i kapitál využívali pápeži, kráľovia i šľachtici. Templárski rytieri založili ako prví medzinárodné bankovníctvo. Ich pevnosti rozmiestnené pozdĺž obchodných trás vedúcich na Východ slúžili ako depozitáre cenností. Tí, ktorí cestovali po svete považovali za bezpečnejšie zveriť peňažné transakcie templárskej organizácii, ako so sebou nosiť veľkú hotovosť po nebezpečných cestách. Čiastky deponované v rádovej pokladnici v Európe si mohli podľa potreby vyzdvihnúť vo Svätej zemi. Písomné záznamy templárov v ich sídlach evidujúce depozity a platby nakoniec viedli až ku modernej praxi vyberania fondov z konta prostredníctvom šekov. O úspechu rádu nielen bojovom, ale i na finančnom poli rozhodovalo dokonalé vedenie evidencie, ktoré zaisťovali schopní a spoľahliví úradníci presne stanovujúci hodnotu zvereného kapitálu alebo statkov.

Regule templárskeho rádu

Autorom pôvodnej templárskej regule je svátý Bernard, ktorý bol opátom cisterciánskeho kláštora v Clairvaux. Pôvodná latinská verzia z roku 1129 obsahovala 72 pravidiel, neskôr bola rozšírená doplnkami týkajúcich sa vojenskej činnosti, organizačnej štruktúry a správania sa príslušníkov rádu až na 686 predpisov. Z textu sa dozvedáme, že elitné rytierske spoločenstvo templárov bolo viazané prísnymi povinnosťami. Základ denného životného štýlu bol odvodený od režimu benediktínskych mníchov, zahŕňal časté modlenie a účasť na pobožnostiach. Okrem toho tu boli náročné požiadavky na ošetrovanie výzbroje, koní a ďalších vojenských potrieb. Rytieri museli stále nosiť biele rúcho, okrem času stráveného v špitáli. Ich zbrane, ani brnenia nesmeli byť skrášlené žiadnymi ozdobami. Denne sa modlili 148 x modlitbu Otče náš. Jedli spoločne - pri jedle dodržiavali mlčanie a bolo im predčítané z Biblie. Desatina chleba sa vždy rozdala medzi chudobných. V templárskych domoch horelo celú noc svetlo.

Templári ustanovili dvakrát ročne pôstne obdobie, na Veľkú noc a Vianoce, kedy sa dodržiaval čiastočný štyrodsaťdenný pôst. Naproti tomu častejšie a radikálne postenie, ako tomu bolo v iných rádoch mali templári zakázané, aby si zachovali bojaschopnosť. Mali povinnosť nosiť tonzúru a žiť iba s najskromnejším zariadením na znamenie chudoby a pokory. Veľmajstrovou povinnosťou bolo na pamiatku Kristovej pokory na Zelený štvrtok umyť trinástim chudobným nohy. Potom rozdával šatstvo, jedlo a almužnu. Lov mali templári zakázaný s výnimkou levov. Všetok majetok vlastnili spoločne. Aj osobné listy sa čítali nahlas v prítomnosti veľmajstra. O starých, vyslúžilých a chorých členov bolo postarané v osobitných domoch.

Do rádu mohli byť prijímaní iba muži. Rytieri skladali sľub prísneho celibátu, nesmeli sa ženiť alebo byť ženatí pri vstupe do rádu. Templári nesmeli pobozkať žiadnu ženu a pre rytierov platil zákaz stať sa hoci aj kmotrami.

Dôležitú časť predstavovali obsiahle vojenské inštrukcie. Hovorili o budovaní tábora a udržiavaní disciplíny či konaní počas bitky. Jasne definovali hierarchiu velenia počas vojenského ťaženia a presne definovali možnosti rokovania pri porážke.

Týždenné schôdze kapituly sa konali v templárskych domoch, kde žili prinajmenšom štyria bratia. Po kázaní sa mohli o slovo prihlásiť tí, ktorí sa chceli dobrovoľne priznať k porušeniu regule. O výške trestu rozhodovala kapitula a diskusii o spôsobe potrestania nesmel byť vinník prítomný. Keď sa vina niekomu dokázala, bol potrestaný prísnejšie, akoby sa dobrovoľne priznal. Trest za porušenie rehole siahal od rozhodnutia, že previnilec musí celý rok jesť z podlahy, cez odobratie rúcha a výsad rytiera, k vylúčeniu či žaláru. Rád nikdy nepoužil trest smrti, ani previnilcov žiadnym spôsobom nemrzačil, hoci to patrilo k bežným praktikám stredovekej justície, keďže si nemohol dovoliť prelievať krv vo vlastných radoch.

Hierarchia rádu

Na vrchole rádu stál veľmajster. Ten predstavoval síce najvyššiu hodnosť rádu, ale tiež sa rádu ako celku zodpovedal. Mohol disponovať určitým majetkom a bola mu zverená funkcia opatrovníka vlastíctva rádu. Pred každým dôležitým rozhodnutím, ako boli majetkové prevody, vyhlásenie vojny, uzavretie mieru, plánovanie vojenskej výpravy, ale aj pri prijímaní nových členov, bol veľmajster povinný radiť sa s kapitulou rytierov. Hoci jeho názor bol medzi ostatnými rešpektovaný, pri hlasovaní mal iba jeden hlas.

Veľmajstrovým zástupcom bol senešal, ktorý nosil bojovú zástavu. Maršal zaujímal v najvyššou stupni hierarchie tretiu priečku rebríčka a spravidla bol najvyšším, „výkonným“ vojenským veliteľom. V 13. storočí si rád vytvoril funkciu preceptora, teda inšpektora, ktorý zodpovedal za rád v Európe a v hierarchii velenia zaujímal druhú pozíciu po veľmajstrovi.

Pod týmito hodnostármi stáli komturi, ktorí velili v jednotlivých regiónoch. Medzi ďalších patril turkopol, ktorý velil ľahkej kavalérii zloženej z miestneho obyvateľstva vytvárajúceho pomocné zbory a predsunuté hliadky, podmaršál, ktorý riadil remeselníkov, sluhov a ďalší pomocný personál, zástavník, zodpovedný za zamestnanie a disciplínu zbrojnošov a infirmár, starajúci sa o zdravie členov rádu. Najpočetnejšími členmi rehole boli rytieri a seržanti.

Kto vstupoval medzi templárov a prečo?

Väčšina členov rádu vstupovala do neho v dospelom veku. V domoch patriacich templárom boli síce deti vychovávané (ak ich napr. rodičia zverili do starostlivosti rádu), nebolo však ich povinnosťou stať sa potom templármi pri dosiahnutí plnoletosti. Rovnako sa dbalo, aby medzi templárov vstupovali hlavne bojaschopní dospelí muži medzi 25 a 30 rokmi života. Každý z nich mal pre vstup vlastné pohnútky. Hlavným dôvodom bola snaha pomáhať pri ochrane kresťanského obyvateľstva v Zámorí. Mnoho mužov sa rozhodlo vstúpiť počas púte vo Svätej zemi, kde videli bojovať templárov alebo sa stretli s rádovými kazateľmi putujúcimi Európou, ktorí poučovali o dôležitosti boja na hraniciach kresťanstva a zbierali majetkovú podporu k tejto činnosti. Niektorí tiež riešili týmto spôsobom zložitú situáciu doma v súvislosti s majetkovými pomermi alebo smrťou manželky. Svoj význam zohrávali aj kariérne dôvody, pokiaľ ich nečakalo dedičstvo alebo významné postavenie v spoločnosti. Templári mali veľkú vážnosť a tak v ich radoch aj ľudia neurodzeného pôvodu získavali v spoločnosti moc a vplyv.

Bojové umenie templárov

Templári boli obvykle zložkou akejkoľvek vojenskej operácie kresťanských vojsk vo Svätej zemi, ako aj na Pyrenejskom poloostrove, pričom sa často zapájali aj do obliehania miest a pevností. Templári podnikali vpády na nepriateľské územia, ktorých účelom bolo zastrašiť protivníkov, podlomiť jeho ekonomiku a posilniť obranyschopnosť vlastného územia. Iným dôvodom bolo zastavenie moslimských nájazdov a zaistenie bezpečnosti pre pútnikov i obchodné karavány strážením dôležitých miest, brodov a ciest.

V boji pôsobili templári spolu s ostatnými rytierskym rádmi, ako boli johaniti či rád nemeckých rytierov, ako úderná zložka, ktorej úlohou bolo prelomiť rozhodným výpadom oddielu ťažkej jazdy zamknuté rady nepriateľa. Regula rádu určuje pochodové formácie, ako aj činnosť v bitke. Vďaka tomu vieme, že templári útočili v zovretej formáii, teda v eskadre, následne prerážali moslimskú bojovú líniu, ktorú rozdelili na dve časti, zatiaľčo ostatní bojovníci ich mohli nasledovať do stredu medzi nepriateľské jednotky. Bojujúcim templárom nebolo dovolené vzdať boj a ustúpiť, pokiaľ bola zdvihnutá ich vlajka. Pokiaľ to bolo nevyhnutné, sťahovali sa z bojiska ako poslední a do poslednej chvíle kryli ústup ostatného vojska.

Disciplína zohrávala kľúčovú úlohu – templárovi, ktorý opustil formáciu bol odobratý rytiersky plášť a za trest musel celý rok jesť zo zeme spolu so psami. Tí, ktorí utiekli z bojiska boli vylúčení z rádu, ale nebojujúcim členom, ktorí pôsobili v rámci pomocným jednotiek sa ústup toleroval v situácii, kedy k boju nemali ako prispieť. Tí, ktorí prebehli k moslimom, boli z rádu navždy vylúčení. Vylúčenie čakalo aj na veliteľa, ktorý na vlastnú päsť podnikol útok vedúci k porážke, veľkým stratám na životoch či zajatiu. Zástavník bol vylúčený v prípade, že v bitke sklonil zástavu, čo bolo pre ostatných znamenie, že boj bol prehratý. Železná disciplína, ktorá bola chrbticou vojenskej doktríny templárov vzbudzovala veľký rešpekt, ľuďom stojacim mimo rád však pripadala často až veľmi prísna.


« späť na úvodnú stránku
Spolupracujeme: